Silné časy, slabé slzy

12. october 2013 at 11:42 | lion. |  Moje myšlienky

Keď som sa rozhodla zmeniť po prvý raz (apríl 2013), vďaka piesni Záverečná, vydržalo mi to jeden víkend.
Keď som sa rozhodla zmeniť po druhý raz (30.06.2013), vďaka článku od blogerky Sydney, vedela som, že to dokážem.

A máme tu október a ja stále pokračujem v zmene. Venujem sa španielskemu a francúzskemu jazyku ako samouk. Snažím sa podávať dobré výkony v škole, učím sa, venujem sa mojim záľubám a žijem v perfektnom kolektíve, kde si myslím, že tam patrím a väčšina je mojich priateľov.

Nechápala som, ako môže mať niekto tak dokonalý život, ale keď som nastúpila na gymnázium, pochopila som. Je to veľká životná zmena a mňa baví sa učiť. Ak je ľahký týždeň, lusknem raz prstami a už je piatok. Ak je ťažší a náročnejší, lusknem dva razy prstami a už je piatok. A to ma mrzí, ten čas letí tak strašne rýchlo, že si ani neuvedomím a bude polrok. Aj keď sa teším na piatok, že si zapnem notebook, poriadne sa vyspím a zrelaxujem. Teším sa aj na pondelok, pretože ich znova uvidím.

Ale život nemôže byť iba biely, musí mať aj čierne stránky. A práve tie ma vedia dohnať k slzám. V skutočnosti sa tvárim, že ma nič netrápi, ale v mojej duši na mňa všetko dolieha, všetky problémy. Aj keď som od septembra šťastná, každý deň som mala chuť plakať. Sama netuším prečo, ale potrebovala som plakať. Stalo sa tak, keď som dostala záchvat, netuším či to bolo zo zúrivosti, zo sily, ktorú v sebe mám, ale stalo sa. Bol to deň, na ktorý doplatila škola, bol to jeden štvrtok, príprava domácej úlohy z angličtiny. List a ja som ho prepisovala na čisto, stále som sa mýlila a asi až na desiatykrát sa mi ho podarilo napísať. Vtedy som sa cítila hrozne, krčila som papiere, hodila pero na zem, dupala nohami, plakala a na plné hrdlo nadávala na celú angličtinu a pani profesorku. Bolo sedem hodín večer a ja som tú úlohu napísala až o ôsmej. Prvýkrát som sa upokojila, druhýkrát som sa tiež upokojila, ale tretíkrát som sa nevedela nadýchnuť a musela som si ľahnúť a vyplakať, aby som sa upokojila. A čo bolo potom? Hodinu som sa nerozprávala s nikým, neodpovedala na otázky a čakala, kedy sa rozplačem znova. A čo ostatné dni? Mala som chuť plakať a plakať, ale moja vnútorná sila bola silnejšia. No posledná slza bola podpásovka. Mama, mala byť na Vianoce doma, konečne po dvoch rokoch. Ale jej striedačka to zistila a hodlá to zmeniť, a tak na Vianoce mama doma nebude. Mama bola zúfala, naštvaná a prenieslo sa to aj na mňa, teraz keď to tu píšem plačem. Rozhodla som sa, že Vianoce neznamenajú pre mňa nič, je to iba slovo. Nikto to nezmení.

Ale stále som silná, s maskou na tvári, ktorá hovorí, že som šťastná, že môj úsmev je úprimný. No je to presne naopak, čakám kedy budem mať osemnásť, že si vylejem srdce a zmiznem, preč. Je mi to jedno kam, preč. Pretože tu už vítaná nebudem.

lion.



 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Domi Domi | Email | Web | 12. october 2013 at 21:27 | React

to si tak krásne napísala.. a tvoj článok ma prinútil zamyslieť sa nad istými vecami :/
ja sa zmeniť nehodlám, proste som kto som a rozhodla som sa, že s tým budem aj spokojná.. :)
čo na tebe ale obdivujem je, že ťa baví sa učiť o.O skoro mi padla sánka! mňa NIKDY nebavilo sa učiť a NIKDY ani nebude, je to pre mňa najnudnejšia činnosť akú som kedy robila ://
inak, to je vážne smutné, že mamka s tebou nebude na Vianoce! :( ale ani moja mamka s nami asi nebude na Vianoce, pravdepodobne bude v nemocnici :( je totižto tehotná a termín je 24. december :( :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama